2.kapitola- Zmeny 2/3

13. března 2010 v 22:07 | Naty |  Kráska a zviera
Tak a je tu ďalšia časť Konečne Alicina premena Prosím nezabudnite komentáre

Jasper:
"Je to všetko?" spýtal sa Peter. Jasper prikývol a zapálil na kúsky roztrhané telo upíra. Od toho dňa, keď mu Maria kázala zabiť Petra už prešlo niekoľko rokov. Už dávno to prestal počítať. V jeho nekonečnom utrpení čas nehral žiadnu úlohu. "Priveď ďalšieho!" rozkázal Petrovi a vzdychol si. Takéto noci mu pripadali nekonečné. Zabíjanie vlastného druhu ho ničilo. Z myšlienok ho však vytrhla Petrova nervozita. "Čo sa deje?" spýtal sa nechápavo. "Ďalšia je Charlotte. Vieš, rozmýšľal som...Je nutné ju zabiť? Je predsa užitočná a..." "Maria povedala, že máme zabiť všetkých, Peter." "Kázala ti predsa aj to, aby si zabil mňa a nespravil si to. Nemohol by si..." "To bola úplne iná situácia. Peter, nemôžem dávať milosť všetkým. A okrem toho Charlotte neprejavila známky nejakej extrémnej výnimočnosti. Je nepotrebná a preto sa jej musíme zbaviť, tak ju priveď." Petrova nervozita sa náhle zmenila na hnev, no ten zmizol, len čo sa pri nich zjavila Charlotte. "Prepáč, Charlotte, ale je to príkaz," povedal Jasper potichu a vyrazil oproti nej. Zboku doňho však plnou silou narazil Peter a tichou nocou sa ozval zvuk, akoby do seba vrazili dve nákladné autá. "Bež!" skríkol Peter. Charlotte chvíľu zaváhala, ale nakoniec sa rozbehla smerom k lesu a Peter sa rozbehol za ňou. Počul, že Jasper beží za nimi a tak zastal a nakrčil sa v obrannej pozícií. Bol ochotný bojovať s ním, aby Charlotte mohla utiecť. "Peter, počkaj!" zvolal Jasper rýchlo, aby priateľa zastavil v útoku. Peter zmeravel a čakal. "Snáď si nechcel odísť bez rozlúčky," pousmial sa Jasper. Peter sa konečne uvoľnil a vďačne sa usmial. "Maj sa, Jazz!" Podali si ruky a Jasper letmo kývol na rozlúčku Charlotte, ktorá sa krčila pri strome. "Marii poviem, že som vás oboch zabil. Som si istý, že jej to prekážať nebude. Aj tak nás má len ako svoje postavičky na hranie. Dúfam, že vám to spolu vyjde. Snáď nájdete lepšie miesto ako je toto. Zbohom." Naposledy sa usmial na Petra a potom obaja zmizli v temnom lese, nechávajúc ho tam samého...
Alice:
"Wiliam, kde to sme? A ako je možné, že si bežal tak rýchlo? A tvoja koža na slnku...Bola ako diamanty...Čo sa to deje?" pýtala sa Alice zmetene a vystrašene zároveň. Wiliam ju chlácholivo pohladil po líci. "Všetko ti vysvetlím, zlatko. Sme na mieste, kde ťa nikto nebude hľadať. Tento domček som pripravil pre nás dvoch. Je uprostred lesa, takže sem nechodí veľa ľudí. Čo sa týka môjho behu a kože, to ti vysvetlím hneď po premene." "O akej premene to hovoríš?" nechápala Alice. "Zlatíčko, budeš mi musieť veriť. Nemáme veľa času." "Ja ti verím, ale..." "Žiadne ale! Na to nie je čas. Uvidíš, všetko pochopíš, keď budeš ako ja. Teraz ale musím urobiť niečo, čo sa ti zrejme nebude veľmi páčiť. Pamätaj si, že ťa milujem," zašepkal a posledný krát ju pobozkal. Alice bola v siedmom nebi, keď sa perami zosunul na jej krk a nežne ju naň pobozkal. A vtedy to prišlo. Jeho zuby sa zahryzli do jej krku a ju ochromila neznesiteľná bolesť. Vykríkla a snažila sa brániť, no bolesť bola stále horšia a horšia. Čoskoro už ani nedokázala kričať. Celé telo mala ako v ohni. Wiliam sa len tak tak odtiahol a rozbehol sa von, aby si prečistil hlavu. Musel zabudnúť na chuť jej krvi. Počul jej vzlyky, jej prosby, aby ju zabil. Prepadli ho výčitky, no rýchlo ich pri spomienke na Jamesa zahnal. Rozbehol sa preč , oproti Jamesovi. Bol si istý, že ich bude stopovať a mal pravdu. Na pol ceste naňho narazil. "Tak sa opäť stretávame, braček," povedal posmešne James. "Kde máš tú malú?" Wiliam k nemu dvihol krvavo-červené oči. "Zabil som ju. Myslel som, že sa dokážem ovládnuť, no bolo to silnejšie ako ja." "Neverím. To by si nedokázal..." "Dobre vieš, že niekedy je nemožné ovládnuť sa! Nechcel som ju zabiť, ale inak to nešlo," klamal Wiliam. James sa zamračil. "To ale znamená, že si mi zabil večeru, braček. To nemôžem len tak nechať. Okrem toho mi už aj tak dosť lezieš na nervy. Paktuješ sa s ľuďmi, ako keby neboli iba potrava! Kazíš česť nášho rodu." "Chceš ma zabiť? James, sme predsa bratia!" "Tieto hipisácke reči hovor niekomu inému!" odvrkol mu James a vyrazil oproti bratovi. Chvíľu nato už k oblohe stúpal hustý dym a James sa spokojne usmieval nad svojim úspechom. V tom istom čase sa Alice zmietala v bolestivých kŕčoch. Jediné na čo dokázala myslieť, bola neutíchajúca bolesť a túžba po smrti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám poviedka Kráska a zviera?

Áno, je perfektná
Ujde to
Nič moc...
Otras!

Komentáře

1 renesmeswanova renesmeswanova | Web | 14. března 2010 v 0:06 | Reagovat

supeeer

2 Alice Cullen-Hale Alice Cullen-Hale | Web | 14. března 2010 v 15:18 | Reagovat

"Tieto hipisácke reči hovor niekomu inému!" to mě dostalo:D Jinak kapitola je moc hezká, těším se na další!

3 Tessie SB Tessie SB | Web | 14. března 2010 v 19:01 | Reagovat

Krásná kapitola, těším se na další a souhlasím s Alice Cullen-Hale.
Mě to taky dostalo. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama